Články

Štefan Súkeník: Přiznávám, že jsem se nevěnoval rodině dostatečně

Na konferenci Podnikání a rodina na Velehradě jsme pozvali manžele Štefana a Máriu Súkeníkovi, kteří jsou připraveni hovořit otevřeně o svém životě a výchově sedmi dětí při podnikání.

Štefan začal podnikat v roce 1991, bez kapitálu, zkušeností a povědomí o podnikání. Založením firmy KINEKUS si ale splnil svůj sen. Dnes na Slovensku zaměstnává téměř 200 lidí. S manželkou se také ve farnosti společně věnují přípravě snoubenců na manželství. Před naším setkání na Velehradě jsme jim poslali deset otázek na téma konference. Mária i Štefan odpovídali každý zvlášť podle vlastního pohledu na věc.

sukenik stefan mariaCo bylo u Vás dříve, podnikání anebo rodina?

Mária: Skôr, ako sme zistili, že patríme k sebe, snívali sme každý svoj vlastný sen. Števko o tom, že bude mať vlastnú firmu, ja sen o tom, že raz budem mamou. Števko začal snívať o niečo skôr nielen kvôli tomu, že je o pár mesiacov starší odo mňa. Myslím, že neľahké sociálne pomery v ich rodine a príklad pracovitej starej mamy stoja v pozadí jeho túžby. Túžby po lepšom, krajšom, hodnotnejšom živote pre neho samého, jeho blízkych a neskôr pre vlastnú rodinu. Števkov zámer podnikať som poznala už pred vstupom do manželstva. Spočiatku som ho považovala "za niečo, čo ho časom prejde" a nezdieľala som jeho nadšenie. Naše osobné sny o podnikaní a veľkej rodine nadobúdali reálnu podobu takmer súčasne. Po troch rokoch od uzavretia manželstva k nám do rodiny pribudli deti Mária, Michal a Veronika. Števko v tomto období už druhý rok oficiálne podnikal.

Štefan: S pokorou priznávam, že u mňa bolo skôr PODNIKANIE, lebo už ako 14-ročný som si vysníval FIRMU, aj keď bol socializmus a súkromné firmy u nás neexistovali. Neskôr s prvými láskami prišiel aj sen o rodine. Paradoxne mi potom ako vysokoškolákovi poslal Pán najskôr manželku Majku, s ktorou sme začali budovať spoločnú rodinu. A skutočné podnikanie začalo až dva roky po sobáši, ale manželka mi občas hovorí, že som podnikanie mal v hlave skôr ako ju. A ja na to odpovedám, že ju som predsa dostal do srdca, tak môže byť spokojná.

Věnoval jste se vždy rodině dostatečně?

Mária: Náročná otázka a preto sa pokúsim odpoveď na ňu trošku odľahčiť. Sedem rokov pomáhame pri príprave snúbencov na manželstvo. Pravidelne, mesiac čo mesiac máme možnosť vypočuť si prednášku o komunikácii. Vďaka tomu viem, že všeobecné slovíčka typu: vždy, nikdy, stále, nič, ... sú veľmi nebezpečné a vedome sa ich snažíme vyvarovať. Vo svojom živote som ešte nestretla otca, mamu, ktorí by o sebe mohli povedať, že sa venovali rodine VŽDY dostatočne. Obdivujem svojho manžela, že sa napriek náročnosti profesie venoval a venuje našej rodine v takej miere, s toľkou láskou, ochotou a obetavosťou. Som presvedčená, že VŽDY robí to, čo je v jeho ľudských silách a VŽDY to robí s tým najlepším úmyslom. Jeho snaha sa nie VŽDY stretne s pochopením jeho najbližších, vrátane mňa. On to napriek tomu s nami nevzdáva, lebo jemu na nás záleží. O nás dvoch môžem povedať, že sme si spontánne, bez plánovania podelili pole našich pôsobností. Moja parketa je starostlivosť o chod domácnosti. Števko ma povýšil na "domáceho manažéra".  Na prvý pohľad to vyzerá, že ja - matka sa venujem rodine viac ako otec. Napriek vynaloženému osobnému úsiliu nemôžem o sebe povedať, že som sa venovala rodine dostatočne. Je veľmi potrebné, aby si manželia navzájom prejavovali úctu a vďaku za mnohé "drobnosti", ktorými slúžia svojej rodine. I my dvaja patríme k tým ľuďom, ktorí občas potrebujú počuť z úst svojich blízkych slová: "Je dobré, že si."

Štefan: Musím priznať, že som sa nevenoval dostatočne rodine. Vďaka BOHU a manželke, ktorá je neskutočne obetavá, to rodina prežila bez veľkých zranení. Som rád, že ma občas dokázala v rodine zastúpiť, ale nie som na to hrdý, lebo to nie je dobrá cesta. Otec a muž je v rodine nezastupiteľný a je potrebné, aby si čas na rodinu, deti, manželku vždy NAŠIEL a vtedy keď to potrebujú, nie až o niekoľko rokov. Rodina nie je dôležitá vec, rodina je VŠETKO.

Nakolik mluvíte s manželkou o práci?

Mária: Najskôr som si myslela, že odpoviem jedným slovom "Málo." a pôjdem na ďalšiu otázku. Bolo by to však rýchle a lacné riešenie. Verbálna komunikácia nie je silnou stránkou našej manželskej dvojice. Uznať tento fakt nám pomohol Kurz manželské večery. Absolvovali sme ho po 22 rokoch manželstva. Po troch rokoch, pri príležitosti striebornej svadby, sme si ho opäť zopakovali. Aj vďaka tomu si uvedomujeme, že v našom vzťahu nikdy nemôžeme povedať: "Hotovo, už stačí, už sa nemusíme usilovať. Urobili sme dosť, teraz budeme odpočívať." Pre mňa je takou celoživotnou výzvou Zlaté pravidlo, ktoré ponúka Sväté písmo: "Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci." Mt7,12. Túžba byť vypočutá mojím manželom ma primäla k snahe, počúvať ho. Z profesionálneho hľadiska rozumiem síce len málo, o čom Števko rozpráva. Faktom zostáva, že ženská intuícia funguje tam, kde mužská racionalita už nestačí. "Pracovné rozhovory" neraz končia konštatovaním, že Števko našiel riešenie vďaka tomu, že nezáväzne, v pokoji mohol nahlas vyjadrovať svoje myšlienkové pochody v prítomnosti milujúceho človeka. Som vďačná za tieto chvíle. Pomáhajú mi uveriť, že som pre Števka dôležitá, že "žienka domáca" má svoje nenahraditeľné miesto v jeho pracovnom tíme.

Štefan: Boli roky najmä v začiatkoch, keď som o práci doma nehovoril, lebo sme mali tri malé deti do troch rokov a manželka bola s nim veľmi vyťažená. Nechcel som jej pridávať ďalšie starosti. Neskôr sme zistili, že tým sa vlastne navzájom odcudzujeme a keďže manželka nevedela, čím som celý deň v práci žil, tak mi ani nedokázala pomôcť. Bolo to ťažké obdobie, keď sme každý bojovali na svojom bojisku a nechceli sme o tom hovoriť partnerovi, lebo sme ho chceli uchrániť od ďalších starostí. V podstate sme viedli zákopovú vojnu a nepoznali sme dobre situáciu toho druhého, preto sme si nevedeli navzájom pomôcť.

Měli jste vážné krize? Jak jste je překonávali?

Mária: Keď som si prečítala posledné otázky, prišli mi na um krízy v manželskom spolužití. Uvažujem, že otázka je snáď mierená na Števka, na jeho profesiu. Ale či je možné, oddeliť od seba manželskú krízu od krízy profesionálnej? Či je možné, pozerať sa na Števka "len" ako na podnikateľa, či "len" ako na manžela, na otca, na dedka, na syna, na zaťa, na brata, na kamaráta, ... Možné to je, ale určite nie správne. To je príčina nejednej krízy, či už vážnej alebo menej vážnej, manželskej, rodinnej alebo profesionálnej. Zameriame sa na istú črtu, najmä negatívnu a dovolíme jej, aby  zaclonila všetko to dobré, čo v človeku je. Vzťahom u nás v rodine prospelo poznanie, že "Nie je dôležité, aby životný partner, deti spĺňali naše predstavy. Dôležité je, aby sa usilovali byť takí, akých ich chce a potrebuje mať Nebeský Otec. Krízy boli a sú. Ich vážnosť paradoxne narastá vtedy, keď ich podceňujeme. Usilujeme sa  presvedčiť najprv seba a potom aj druhých, že žiaden problém vlastne nie je. Stále sa potrebujeme učiť, že prvým úspešným krokom k riešeniu problému je uznať jeho existenciu. Práve v čase kríz si najlepšie uvedomíme, akým obrovským darom je pre nás Viera. Pravidelne si potrebujeme pripomínať, aké je správne usporiadanie v Hodnotovom rebríčku, teda na 1. mieste Pán Boh, ďalej 2. životný partner, 3. deti, 4. práca, 5. širšia rodina, 6. koníčky, ...  Máme takú skúsenosť, že keď sa obaja usilujeme, pozývať do nášho vzťahu, do rodiny, do firmy Pána Boha, aj krízy sa spolu s Ním dajú ustáť, prekonať bez väčších strát. Keď prežívame krízu, nie je to veľmi príjemné obdobie. S odstupom času môžem povedať, že každá skúška nás svojím spôsobom posilnila, posunula bližšie k Bohu a Jeho prostredníctvom aj bližšie k sebe navzájom. Poznať svoje ľudské obmedzenia a limity je dôležité v každom povolaní.

Štefan: Ako som už hovoril, krízy boli (sú aj budú), ale vďaka Bohu, veľkej trpezlivosti manželky a hlavne jej modlitbám, sme ich prekonali. Vôbec to nebolo ľahké ani jednoduché, ale vďaka krízam rastieme a náš vzťah sa utužuje. Pred siedmimi rokmi, po 22 rokoch manželstva, sme spolu absolvovali kurz „manželské večery“. Tam sme pri vypĺňaní pracovných úloh zistili, ako často sme sa nevedomky navzájom zraňovali a zbytočne si ubližovali. Často len preto, že sme nerozumeli signálom a emóciám svojho partnera a niekedy ani sami sebe.

Vedete děti k podnikání?

Mária: Myslím si, že je prirodzenou túžbou rodičov, aby niektoré z detí pokračovalo v ich úsilí. Nie je tomu inak ani u nás. Určite to nie je prípad, keď si rodič prostredníctvom svojich detí chce splniť svoj osobný sen. Paradoxné je, že dospelé dcéry Mária a Veronika naozaj napĺňajú môj sen, ktorého realizáciu som vzdala po narodení Petríka, nášho šiesteho dieťaťa. Po dohode s manželom som dala výpoveď v ZŠ Rudina, kde som pracovala ako učiteľka. Obe dcéry pracujú v školstve. Tešíme sa z ich nadšenia a odvahy, ísť za svojím cieľom. Viem, že pre Števka, ako majiteľa pomerne veľkej firmy Kinekus s viacerými prevádzkami, nebolo a nie je jednoduché, prijať skutočnosť, že naše najstaršie deti Mária, Michal, Veronika a Dávid nekráčajú v jeho šľapajach, teda aspoň zatiaľ nie. Palko študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave a zatiaľ nie je celkom jasné, ako sa rozhodne. Nie raz sme sa o tejto téme spolu rozprávali. Som presvedčená, že služba pre snúbencov nám pomohla pochopiť, že naše deti nie sú naše deti. Sú pre nás darom od Boha. To, aký dlhý čas nám bude dopriate, starať sa o tieto dary, to vie len ON. Úlohou nás, rodičov, je pomôcť našim deťom rozpoznať osobné talenty, ktoré Boh do nich vložil. Rozpoznať, rozvíjať a používať nielen pre svoje dobro, ale pre dobro ľudí, s ktorými žijú. V tomto zmysle naozaj vedieme naše deti k podnikaniu - s vlastným životom. Snažíme sa o to, aby každé dieťa už od útleho veku malo vedomie, že je v rodine potrebné. Prideľujeme im služby, primerané veku a schopnostiam. Deti brigádujú vo firme, spoznávajú hodnotu práce, učia sa dávať kúsok zo seba samých. 

Štefan: Každý sme dostali od Pána vlastné talenty a deťom pomáhame objavovať tie ich (napr. všetky naše deti majú hudobné nadanie, aj keď ja s manželkou nemáme ani len hudobný sluch). Nechceme deti nútiť do niečoho, čo im nie je prirodzené. Keď boli malí, často mi chodili pomáhať do skladu a zarábať si korunky, aby spoznali ich hodnotu. Neskôr najstaršia Mária aj Michal nastúpili k nám do firmy, ale po roku-dvoch zistili, že predsa ten ich talent je vhodnejší na niečo iné a tak Mária je učiteľkou v materskej škole a Michal konštruktérom vo výrobnej firme. Veronika sa tiež dala na učiteľskú dráhu a štvrtý David študuje konštrukciu ako jeho brat. Zostávajú ešte traja mladší synovia. A tak tajne dúfam, že niektorí z nich prevezmú žezlo podnikania, ale máme dohodu, že nútiť nikoho nebudem.

POKRAČOVÁNÍ ROZHOVORU

Mezi řečníky konference také budou: Irena Smékalová – s manželem Petrem vedou soukromou manželskou poradnu; Jiří Jemelka – který sám říká, že své podnikání svěřil Bohu a Boha bere jako „parťáka“ v podnikání, jeho firma dnes řídí a spravuje více než 10 malých a středně velkých podniků napříč ČR anebo Juraj Habovštiak – měl ještě velmi malé děti, když zanechal dobrého místa ve firmě Tesla a doma v garáži začal podnikat.

Více o konferenci

Přijďte se inspirovat příběhy lidí, kteří řeší stejné či podobné problémy jako vy. Setkáte se, či seznámíte, se stejně smýšlejícími lidmi, mezi jejichž základní hodnoty patří víra, rodina a služba v podnikání.

  • KOMPAS Křesťanský podnikatel, z.s.

  • Holická 47, 779 00 Olomouc

  • info@krestanskypodnikatel.cz

  • přihlášení